Dobro je geniálna schopnosť mysle.

Myseľ je istým spôsobom nebezpečná. Dokáže zmeniť všetko k lepšiemu, ale stačí jedno poranenie a všetko zmení v opak. To preto, že sme v podstate puritáni, ktorí za každým vystúpením zo zóny komfortu vnímajú osobný problém. Ide o náš všeľudský mentálny vzorec. Je to tak jednoduchšie a nezaťažuje to. Nezriedka k odstráneniu problému stačí označiť tých, ktorí nás nútia z pohodlia vystúpiť za zlých a v celom kontexte. Aj to je všeľudský mentálny vzorec.

Zvykli sme si vstrebávať život podľa metriky priestupkov. Podľa nich sa ten, či onen vymyká všeobecnému poriadku a ohrozuje nás. Je jedno či sa tým bráni. Žijeme v neustálej proti-kontrole posudzovaní, a seba-kontrole, porovnávaní a súdení podľa svojich zavedených zvykov a vlastných priestupkov. Na jednej strane je to nevyhnutnosť sociálnej spoločnosti a na tej druhej strácame sociálnu akcieschopnosť. Z priestupku sa stáva zvyk. Prestávame sa inovovať, máme strach niečo zmeniť a to ovplyvňuje každý aspekt dobrého života.

Na jednej strane neustále kritizujeme, kto, alebo čo, nám bráni žiť a na tej druhej, tým vlastným nezáujmom vystúpiť z komfortných zón bránime žiť lepšie sebe, alebo ostatným. Vrátane tých najbližších.

No, a tu je ten večný rozpor, lebo každý vníma svoje dobré zvyky inak. Mám za to, že bez filozofovania o dobre nepríde ani k dialógu, ani k spoznávaniu sa navzájom, ani k prelínaniu názorov, ktoré nás v tom rozdeľujú, ale aj spájajú. Mám za to, že deliť samých seba na dobrých a zlých je istá forma nátlaku, aj keď v tom máme len dobrý úmysel. Okolie sa tak ešte viac uzatvára voči akejkoľvek zmene a my sa uzatvárame dobru. Všetci sa tak vzdávame svojej vlastnej zodpovednosti k dobru a niečo na tom zmeniť.

dobro je ľudská hádanka

sme tak upätí na seba a tak dychtivo posudzujeme správanie sa iných cez vlastné konštrukty, že máme odpovede skôr, než sa spýtame. Preto, skôr než máme súdiť čo a ako niekto robí, máme sa spýtať samých seba, prečo robí práve to.

Na druhej strane, máme radi otázku „prečo“? Často sa totiž bojíme požiadať o pomoc, aby sme ju nedostali. Radšej budeme ticho. Častokrát pre zvyk byť v istom pohodlí, bezpečí, aby nám zostalo sa na čo vyhovárať. Často ani nemáme odvahu položiť otázku „prečo“ sami sebe. Preto, aby sme nedostali odpoveď, alebo radu, ako z neželanej situácie (a často len komfortnej zóny) rýchlo a bezpečne vystúpiť. To by nás potom nútilo sa konfrontovať so sebou, vziať zodpovednosť za svoje dobro do vlastných rozhodnutí a vnímať, že sa od nás očakáva zmena.