Dobro je pre mozog nepochopiteľná existencia.

Mozog myslí, že keď vykonáva zložité výpočty, aby v reálnom čase dekódoval informácie, ktoré dostáva od zmyslových orgánov, tak len on dokáže rozhodnúť, čo je dobré a čo nie. No v realite je to tak, že mozog nepozná rozdiel medzi udalosťou, ktorú prežívame v skutočnosti, a predstavou, ktorú prežívame iba v mysli.

Je teda nadmieru správne cvičiť myseľ, ktorá skrze mozog dokáže rezonovať s jeho nervovou sústavou a učiť rozum dobru. Rozumieť našim skutočným potrebám a predstavám. Myseľ totiž nie je vec, nedá sa vypnúť. Nepretržite reaguje na impulzy, ktoré vysielame zvnútra von a prijímame zvonka dnu. Ak prijmeme tento fakt, tak prestaneme dobru brániť, začneme sa učiť ako zacieliť myseľ, spomaliť ju a vedome v nej relaxovať. Povedané inak, odstúpiť od nej samej, a učiť ju byť našim sprievodcom aj spojencom. Čím viac pôjdeme touto kontemplatívnou cestou uvedomenia, tým viac dokážeme naplniť svoj život reálnym obsahom dobra.

Ale netušiac čo hľadáme, vnímajúc istú prázdnotu, blokujú nás stereotypy a nevieme sa zbaviť zbytočností, ktoré nám bránia v dosiahnutí vnútorného pokoja. To preto, že spôsob, akým žijeme, mení naše objektívne - neobmedzené žitie, na naše subjektívne - obmedzené prežívanie.

Chýba nám vedomá všímavosť, užívanie si prítomnosti – dobrá myseľ. Pre rozum pochopiteľné len veľmi ťažko. Ale keď dovolíme dobru doň vstúpiť, upokojí sa. Prestane vnímať ťažobu krátkeho času na presadenie sa, spomalí a čuduj sa svete, nájde dobrú myseľ. Dokonca bude súcitiť aj s tými, čo v nás vyvolávajú nepokoj. To preto, že naša hlava začne rozumieť ich existenciálnemu strachu, lebo bude súcitiť už s vlastným.

dobro je pre mozog stresujúci faktor.

Schopnosť rozpoznávať širšie súvislosti dobra, nám v rozhodnutiach často chýbajú. Rozpoznať ho nie je vždy jednoduché. Prítomnosť rezonuje s pripútanosťou k zabehnutým zvykom a aktivuje obranné automatizmy. Tie, ktoré nás chránia strachom zo zmeny, alebo strhávajú do už overených fyzických aktivít. Vďaka tomu, často nevnímame dobro ako dobré a naopak, len zdanlivo dobré často vnímame ako dobro. Platí, že zväčša dominuje prejav kompenzačných stereotypov, pretože aj keď je niečo dobré, máme pre rôzne, dobré dôvody k tomu odmietavý postoj. Ide o to, ako v danej situácii vyhodnocujeme dobro. Je to právo osobného výberu a nastavenie nášho mozgu v aktuálnom čase.