Čo sa stane nášmu dobru je naša osobná voľba.

Aj v denno-denných činnostiach dokážeme rozpoznávať dobro a úplne inak, ak ho prestaneme deliť. Tým, že všetko delíme na dobré a zlé, získavame síce orientáciu, ale strácame rovnováhu dobra a dobrej mysle. Sme v istom napätí, neustále kontrolujeme dobro a zlo, dobrých a zlých.

Ak prestaneme porovnávať dobro s dobrom a prestaneme vnímať dobro ako záležitosť výchovy – teda aby sme konali podľa predstáv okolia, prestane byť dobro vynútený zvyk. Dobro je totiž rovnako šialené, vášnivé, či notorické, ako príležitostné aj vrodené. Dobro, alebo zlo - oboje je formované v nás samých. Samozrejme aj okolím, ktoré sa na tom nedeliteľne podieľa, pretože naň reagujeme povahou osobnosti, ale dobro samotné sme my.

Keď sa naučíme prežívať vlastné dobro v širších súvislostiach, bez stresu a hodnotení, začneme vychovávať sami seba. Sme to totiž len my, kto rozhoduje o tom, ako vnímať dobro. Všetky externé výchovné návody sú dôležité, ale nie absolútne - lebo vieme zmeniť svoje správanie sa, aj keď okolie k nemu zostáva nezmenené.

Odstúpenie od vštepených manuálov je celoživotný proces seba-aktualizácie a auto-mentoringu, pri ktorom objavujeme nové riešenia. Samozrejme, súvisí to aj so vzťahmi, pravidlami, a sociálnou kultúrou, v ktorej žijeme. Napriek tomu, čo sa stane nášmu dobru je iba naša osobná voľba. Toto zistenie nám dáva možnosti porozumieť strachom, bolestiam a liečiť sa z nich. Ide o výtvory našej osobnej reality a len dobro prameniace z vnútra von dokáže tieto deštrukčné mentálne vzorce vyliečiť.

Výchovou teda môžeme získať dobrú myseľ. Ide o rovinu získavania znalostí a skúseností z vonka dnu. Ale dobro je múdrosť, ktorou sa vzdelávame sami. Súčasť každého dobra sú expresie, neverbálne vyjadrovanie sa, neurofyziologické prejavy: dych, tep, tlak, pot, triaška, a pod. Tiež subjektívne prežívanie: city, pocity, emócie, myšlienky, aj hodnotenia, iracionálne a racionálne posudky, vnímanie pravidiel, sociálne akty, kontexty, kultúrne kľúče prostredia, dogmy aj omyly.

Dobro našich detí je čoraz viac generačne vydesenejšie, vystrašené a málo pokojné. Nezriedka sa stáva, že práve výchova k dobru je sprevádzaná pohŕdaním a ponižovaním, nátlakom aj agresiou. V nastavení, rytmického nedostatku času, peňazí a osobného uznania je dobro len vo filozofickej rovine a málo užívané v skutočnej praxi. Jeho praktické užívanie jednotlivcom v spoločnosti je skôr pridaná hodnota, než ľudská samozrejmosť. Naše slová sú stále viac zbraň kritiky, a bez pochvaly. Naše jednanie je stále viac podobné manipulatívnej neúprimnosti, ktorá sa prijíma za spoločenské dobro, a ustupujeme tomu. Spätnú väzbu máme cez ubíjajúce pritakávanie, či tichú agresiu a tolerujeme to.

...azda aj preto, že tým samým sme si prešli my sami.

(ale môžeme to zmeniť)